Medzi lahôdkovú zeleninu sa radí veľa druhov. Záhradníci ich v minulosti pestovali v ďaleko väčšej miere, avšak niektorých druhov sa ľudia presýtili a preto sa postupne vytrácali z ich povedomia a tým aj z pestovateľských hriadok. Pripomeňme si aspoň niektoré z nich.
Karda, Artičoka kardová – Artyčok kardový (Cynara cardunculus L.). Ako lahôdková zelenina sa pestovala už v staroveku. V minulých dobách sa rozšírilo jej pestovanie do Španielska, Francúzska, Talianska. Kde sa dnes aj v prevažnej miere pestuje.
Je rastlinou blízko príbuznou artičoke zeleninovej. Podobá sa veľkému bodliaku. Stonka je dlhá 1,5 m. Dlhé úzke perovitodielne listy majú ostré ostne. Vytvorené kvetné úbory sú celkom malé. Pri artičoke kardovej, na rozdiel od artičoky zeleninovej, sa nekonzumujú. Konzumnou časťou sú vybielené-etiolizované stopky listov. Najakostnejšie a najchutnejšie sú stopky vnútorných mladých listov. Majú jemne horkastú chuť. Obsahujú minerálne látky vápnik a fosfor. Vitamíny skupiny B, vitamín C- kyselinu askorbovú.
Artičoka kardová je trvácou rastlinou. Je náročnou na teplo a svetlo. Vyžaduje hlbšiu, úrodnú, živinami bohato zásobenú pôdu. Pestuje sa z priesad. Priesady sa dopestovávajú vo fóliovníku alebo skleníku. Semená sa vysievajú do sadbovačov v marci. Dobre vyvinuté priesady sa vysádzajú na záhon až v druhej polovici mája. Vtedy by malo byť aj počasie teplotne ustálené. Vysádza sa do sponu 100 x 100 cm. Počas vegetácie je potrebná pravidelná závlaha a okopávka. Pri okopávke sa pôda mierne nakopcuje k rastline. Zvyšuje to jej stabilitu a zlepšuje čerpanie živín. Asi tri týždne pred zberom sa listy zväzujú a obaľujú slamou, kartónom alebo čiernou fóliou. Takto sa stopky etiolizujú. Špičky listov nesmú byť zatienené. Listy s vybielenými stopkami zberáme v auguste až septembri. Takto dopestované stopky listov majú lahodnú chuť pripomínajúcu špargľu. Používajú sa na prípravu šalátov s rôznymi nálevmi. Dusené sú vhodné ako príloha k mäsu.
Pred príchodom mrazov je potrebné celú rastlinu aj s koreňmi vykopať a uložiť do pivnice do piesku. Vybielené listové stopky sa môžu konzumovať počas celej zimy.
Kukurica pukancová – kukuřice pukancová (Zea mays convar. microsperma L.). Kukurica ako druh pochádza z amerického kontinentu. Pestovali ju domorodé kmene Mayov a Aztékov dávno pred príchodom Európanov. Je jedinou zrninou, ktorá sa pestuje ako zelenina.
Kukurica pukancová je veľmi rozšírená v južnej a severnej Amerike, kde sú pražené zrná bežnou a obľúbenou pochúťkou. V Európe sa najviac pestuje v Maďarsku.
Je energeticky hodnotnou ľahko stráviteľnou zeleninou, nemá však vysoký obsah vitamínov. Obsahuje minerálne látky draslík, horčík fosfor, vápnik. Ďalej dextrín, tuky a bielkoviny. Semená sú malé a špicaté. Celé klasy sú menšie než u ostatných variet.
Má vysoké požiadavky na teplo, možno ju pestovať len v najteplejších oblastiach. Je jednoročnou rastlinou. Pestuje sa z priameho výsevu na stanovište, v polovici mája. Semená sa vysievajú do hĺbky 5 – 7 cm. Vzdialenosť riadkov od seba je 40 – 50 cm. Vzídené rastlinky sa jednotia na vzdialenosť 20 – 25 cm od seba. Počas vegetácie sa porast pravidelne zavlažuje a 3 x plečkuje. Pri poslednom plečkovaní je potrebné prihrnúť pôdu k rastline. Zvýši sa tak jej stabilita a zlepší sa prijímanie živín z pôdy. Klasy sa zberajú v botanickej zrelosti, keď začínajú okrajové listy zasychať. Ak sa zozberajú v mliečnej zrelosti, zrná sa využijú ako kukurica cukrová. Zrná kukurice pukancovej sa upravujú pražením. Pražia sa až kým prasknú a obalia sa vatovitým endospermom.
Machovka peruánska – mochyně peruánská (Physalis peruviana L.). Jej pestovanie je rozšírené v južnej Amerike, južnej Afrike a severnej Austrálii.
Je jednoročnou bylinou krovitého vzrastu. Dorastá do výšky 60 cm. Plodom je žltá bobuľa s priemerom 4 cm, ktorá je uzatvorená v značne zväčšenom a nafúknutom kalichu. Kalich má v dobe zrelosti žltooranžovú farbu. Semená sú drobné, žltej farby. Sú rozptýlené v dužine bobule. Bobule obsahujú vitamín C-kys. askorbovú, A-ako karotén. Z minerálnych látok najmä draslík, horčík.
Pestuje sa z dopestovaných priesad. Semená sa vysievajú do sadbovačov v apríli. Dobre vyvinuté priesady sa vysádzajú na záhon až v druhej polovici mája. Vysádzajú sa v spone 50 x 50 cm. Pod priesady je možné natiahnuť čiernu fóliu. Machovku peruánsku ošetrujeme pravidelným okopávaním a zavlažovaním.
Konzumujú sa sladkokyslasté bobule. Majú príjemnú ananásovú chuť. Zberajú sa postupne od augusta podľa dozrievania plodov. Bobule sa používajú čerstvé alebo sušené. Pripravujú sa z nich džemy, želé, marmelády, kompóty, kandizované ovocie, šaláty, omáčky aj polievky.
Okra, Ibištek jedlý – ibišek jedlý (Hibiscus esculentus L.). Je veľmi starou zeleninou. Pôvodnou oblasťou výskytu je pravdepodobne tropická a suptropická India. Obľúbená je aj v južných štátoch USA.
Má veľké samostatné zvonovité kvety krémovej, žltej alebo ružovej farby. Kvety kvitnú len jeden deň a otvárajú sa v noci. Plodom sú kužeľovité tobolky dlhé 10 – 25 cm, bielej, zelenej, červenej farby. Tvarom pripomínajú niektoré odrody papriky. Plody sú bohaté na bielkoviny. Obsahujú minerálne látky draslík, vápnik, horčík, fosfor. Vitamíny C-kys. askorbovú, PP-niacín, vitamíny skupiny B.
Okra je jednoročnou zeleninou. Je veľmi náročná na teplotu a vlahu. Pestuje sa z priesad. Výsev semien do sadbovačov sa robí v apríli. Dobre vyvinuté priesady sa vysádzajú do fóliovníka alebo skleníka v máji. Spon výsadby je 60 x 30 cm.
Konzumujú sa 3 – 5 dňové plody , ktoré sa zberajú v máji až júni. Ak sa plody ponechajú na rastline dva týždne, dozreté semená sa môžu upravovať ako hrášok. Plody sa v surovom stave používajú na šaláty a prílohy. Upravujú sa tiež varením ako omáčky a polievky. Mladé plody sa zavárajú, sušia, melú a používajú ako korenie.
Štiav záhradný – šťovík svraskalý (Rumex acetosa L. var. hortensis Dierb.). Ako stará kultúrna rastlina bol známy pravdepodobne už v staroveku. Celkom určite bol využívaný v ľudovej strave od stredoveku. V súčasnosti sa ako zelenina pestuje v Maďarsku, Poľsku, Rusku, Nemecku, Francúzsku.
Je skorou zeleninou so sviežo trávovo-zelenými listami, ktoré sú u niektorých odrôd až 80 cm dlhé. Listy vyrastajú jednotlivo alebo v malých trsoch. Obsahuje minerálne látky-železo, vápnik. Vitamíny A-ako karotén, C-kys. askorbovú a bielkoviny. Lístky majú príjemnú osviežujúcu chuť.
Na stanovište je nenáročný, znáša aj polotieň. Vyhovujú mu hlboké nevysýchavé, živinami zásobené pôdy. Je trvácou zeleninou, ktorá na jar skoro raší a spoľahlivo prezimuje. Pestuje sa z priameho výsevu na stanovište, v auguste. Riadky sú vzdialené 20 – 30 cm. Vzídené rastlinky sa jednotia na 5 cm vzdialenosť od seba. Môže sa rozmnožovať aj rozdelením trsov. Trsy sa delia skoro na jar. Je dôležité, aby každá rastlina mala zachovaný vegetačný vrchol. Zberajú sa listy bez stopiek od apríla, prebierkou. Zber sa opakuje po 3 – 4 týždňoch. Listy štiavu sa používajú na prípravu pikantnej polievky a šalátov. Môže sa aj dusiť ako príloha k mäsu.
