Už v predchádzajúcich desaťročiach zamerali prírodovedci pozornosť na zriedkavejšie sa vyskytujúce, ohrozené druhy drevín, ku ktorým patrí aj jarabina oskorušová (oskoruša) - Sorbus domestica L., donedávna v odborných kruhoch považovaná za „veľkú neznámu“.
Pochádza z oblasti Stredozemného mora, hlavne z Apeninského a Balkánskeho polostrova, ale vyskytuje sa aj na Pyrenejskom polostrove, Kryme, v Malej Ázii a v severnej Afrike. Na Slovensku rastie najmä na juhozápade a juhu krajiny.
Oskoruša je zriedkavou drevinou v celej oblasti jej prirodzeného rozšírenia. Podľa dostupných údajov z roku 1992 vo Švajčiarsku evidovali približne 170 a v Luxembursku 33 starších stromov. V Nemecku sa v súčasnom období odhaduje počet starších oskoruší na 3500 - 4500 jedincov, v bývalej Juhoslávii a Grécku asi 10 000, na južnej Morave okolo 500 jedincov. Vo väčšom zastúpení, ale aj to len sporadicky, sa oskoruša vyskytuje vo Francúzsku, Španielsku a Taliansku.
V Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, podobne aj v ďalších krajinách vynakladajú veľké úsilie na poznanie, zachovanie a širšie využitie oskoruše. V roku 1993 bola vyhlásená za strom roka. Vo Švajčiarsku bola oskoruša, ako jediný pôvodný strom, zaradená v Červenej knihe do skupiny s najvyšším stupňom ohrozenia. Pozornosť jej patrí nielen ako ohrozenému druhu, ale aj ako nádejnej, hospodársky využiteľnej drevine poskytujúcej kvalitné drevo. Z ovocinárskeho hľadiska sú však zaujímavé aj jej plody, ktoré po uhniličení získajú veľmi dobrú chuť.
Podľa predpokladov oskorušu ako ovocnú drevinu pestovali už pred 2000 rokmi v oblasti Stredozemného mora. Prvá známa písomná zmienka o nej pochádza už z antického obdobia od Teophrasta (371 – 285 pr n. l.), ktorý opisuje jej plody ako hruškovité s rozličnou chuťou. Už v dobe Rímskej ríše boli plody oskoruše vyhľadávaným ovocím. Dioskorides (60 roky n. l.) vo svojom päťzväzkovom diele „De materia medica“ uvádza, že jej plody sa dajú aj po vysušení využiť pri črevných ochoreniach – hnačkách. Aj u stredovekých autorov sa rozkrojené a vysušené plody oskoruše uvádzajú ako liečivo pri črevných ťažkostiach a nechutenstve. Cadamosto (15. stor.) uvádza, že konzumácia zrelých plodov chráni pred cholerou. Palladius (1538) informuje tiež o možnosti výroby vína a octu z plodov oskoruše.
Vo Francúzsku, Nemecku a Švajčiarsku sa už v 18. a 19. storočí mušt z oskoruše pridával do jablkového muštu, ktorý sa tým prirodzene vyčistil, zlepšila sa jeho chuť, kvalita a životnosť, a to aj bez použitia iných chemických konzervačných látok. Pri výrobe jablkového vína sa pridáva mušt oskoruše v pomere 3 : 1, alebo 3 : 2. Takto upravené jablkové víno menej zaťažuje žalúdok a črevá, navyše má tiež lepšiu chuť a životnosť. Z jedného stromu sa dá získať 500 – 1200 kg ovocia. Zo 100 kg plodov možno vyrobiť približne 55 l muštu. Známa je tiež výborná oskorušovica, odporúčaná najmä pri žalúdočných problémoch. Zo 100 litrov zákvasu zo zrelých plodov môžeme získať 6 – 8,5 l čistého liehu alebo 13 l 45% oskorušovice, destilátu vysokej kvality, ktorý sa predáva za nadštandardné ceny. Podľa Májovského ovocie obsahuje 14 - 17 % fruktózy a glukózy, môžu ho konzumovať aj diabetici a je vhodné aj pre ľudí trpiacich chorobami tráviaceho ústrojenstva.
Plody sú obľúbeným zdrojom potravy pre vtákov, čiernu a vysokú zver, líšky, jazvece, zajace, sú stráviteľnejšie ako plody iných jarabín, ktoré obsahujú horké substancie.
Pri štúdiu premenlivosti oskoruše na Slovensku sme v rámci výskumných prác hodnotili 264 stromov na 24 lokalitách, ktoré sa nachádzali v nadmorských výškach od 200 do 500 m, na teplých juhovýchodných, južných a juhozápadných expozíciách, s priemernými ročnými teplotami od 7 až nad 8 ºC a priemerným ročným úhrnom zrážok 600 – 850 mm. Ako vidieť, oskoruša rastie predovšetkým v teplých oblastiach. Našli sme ju najmä na pôdach dobre zásobených živinami, vo viniciach, ovocných sadoch a len zriedkavo v lesných porastoch.
Hodnotené oskoruše často dosiahli pozoruhodné parametre. Priemerná výška jedincov rastúcich mimo lesa bola 12,7 m s rozpätím od 7 do 24 m a priemerná hrúbka 52 cm s rozpätím od 9 do 154 cm. K najkrajším exemplárom možno zaradiť stromy oskoruše na lokalitách Zabudišová (v = 20 m, hrúbka d1,3 = l31 cm, priemer koruny 25 m.), Devičany (v = 13 m, hrúbku d1,3 = 134 cm), Modra (v = 15 m, hrúbka d1,3 = 154 cm, obvod 483 cm). V lesných porastoch dosahovala priemerná výška jedincov 24,5 m s rozpätím od 17 do 31 m a priemerná hrúbka 30 cm s rozpätím od 16 do 44 cm.
Plody hodnotených jedincov boli premenlivé veľkosťou, tvarom i farbou. Priemerná dĺžka plodov bola 25 mm s rozpätím od 15 do 40 mm, priemerná šírka 23 mm s rozpätím od 13 do 34 mm.
Pri hodnotení tvaru plodov najpočetnejšiu skupinu (40 %) tvorili pomerne malé, guľovité (jablkovité) plody do 23 mm (var. maliformis Pénzes), početné (31 %) boli aj relatívne malé, okrúhlasto hruškovité plody - 29 × 25 mm (var. micropyriformis Pénzes), o niečo nižšie zastúpenie (23 %) mali výrazne hruškovité tvary plodov - 30 × 25 mm (var. pyriformis Pénzes). Veľmi malé zastúpenie (4 %) mali okrúhlasto hruškovité plody s veľkosťou 33 x 32 mm a takisto (2 %) aj výrazne hruškovité plody s veľkosťou 40 × 26 mm (var. zemplinensis Pénzes).
Rozdielna bola aj farba plodov v čerstvej zrelosti. Najčastejšia bola červenkastá (viac ako 50 %), menej početná (22 %) zelená s červeným líčkom, žltých plodov bolo okolo 20 % a zelenohnedých 8 %.
Pri pestovaní oskoruší treba zohľadniť uvedenú premenlivosť plodov - vrúbľovaním alebo očkovaním rozmnožiť jedince s veľkými plodmi, ktoré sa nájdu takmer na každej lokalite.
