Mestá boli budované za účelom prežitia ľudí a nie za účelom prežitia rastlín. Potreby rastlín preto neboli vo vnútri mestských aglomerácií rešpektované. Koncom 19. a v 20. storočí sa začalo uvažovať aspoň o maloplošných vegetačných úpravách vo vnútri miest. Urbanizácia zmenila pôvodný charakter lesného prostredia v oblasti mezo a mikroklimatickej a zmenila vlastnosti pôdnych pokryvov.
Nahromadenie stavebných materiálov s výrazne odlišnými fyzikálnymi vlastnosťami oproti biócenoze rastlín vedie k akumulácii tepla. Teplota vzduchu v meste je preukázateľne vyššia o niekoľko stupňov oproti okolitej krajine. Toto zvýšenie teploty rastie od okraja mesta k jeho stredu. S rastom teploty úmerne klesá relatívna vlhkosť vzduchu. Vo všeobecnosti je možné považovať klímu v meste za arídnejšiu ako by zodpovedalo daným klimatickým podmienkam.
Mnoho rôznych faktorov
Pri dlhodobom výskume a hodnotení zdravotného stavu drevín v urbanizovanom prostredí sa nezaobídeme bez posúdenia vhodnosti použitého sortimentu, jeho kvality a potrebných biotechnických opatrení, nevyhnutných pre úspešný rast v rôznorodých a zmenených ekologických podmienkach. V prvom rade sú to pedologické a klimatické činitele (nedostatok vlahy, extrémne teploty vzduchu) počas hlavného vegetačného obdobia. Kvalitný rastlinný materiál, vysadený v správnom čase, na správnom mieste a následné permanentné biotechnické metódy pestovania a údržby zabezpečia aj kvalitný, životaschopný a vitálny, všestranne účinný sortiment pre rôznorodé záhradno-architektonické úpravy v mestách i na vidieku.
Vytvorenie optimálnych podmienok pre rast drevín v urbanizovanom prostredí je najdôležitejšou úlohou každého správcu a garanta mestskej zelene. Urbánne pôdy sú všeobecne menej kvalitné a menej vhodné na výsadbu vzrastlých stromov (kamenisté a štrkovité štruktúry, uľahnuté, na živiny chudobné pôdy, často atakované priemyselnými emisiami, zimným solením ciest, bez dostupnej vlhkosti a pod.).
V zásade sa vyžaduje, aby spôsob ozelenenia bol čo do výberu druhov zosúladený s druhom pôdy a zo stanovišťom, za predpokladu čo najskoršieho dosiahnutia ekologickej rovnováhy. Táto ideálna predstava je často v rozpore zo skutočnosťou.
Pôsobením stavebnej činnosti v mestách boli pôvodné pôdy porušené, obohatené o antropogénne substráty, bol vytvorený reliéf z antropogénnych pôdotvorných materiálov. Všeobecne je možné pôdne horizonty v meste označiť za heterogénne (rôznorodé) vo svojej štruktúre aj textúre zhutnené, s nedostatočnou možnosťou prevetrávania, prevzdušňovania a vsakovania vody. Sú silno zásaditej reakcie, silne kontaminované, so zníženou hladinou spodnej vody. V škôlkarskej, záhradníckej a krajinársko-stavebnej praxi sa na základe dlhoročných skúseností v oblasti pestovania drevín pri výsadbe stromov používajú pôdne zmesi s prímesami (či bez nich) a pôdnymi kondicionérmi. Spôsob úpravy stanovišťa sa vyvinul z praktických skúseností a čiastočne z poznatkov získaných pri pokusoch vo výskumných ústavoch.
Pri realizáciách v oblasti záhradnej a krajinárskej tvorby sa v rámci rôznych stavebných úprav vykonávajú rozsiahle presuny pôdy. Pritom je pôda narušovaná vo svojom prirodzenom uložení a tiež, zvlášť prevrstvovaním, vo svojej štruktúre a stabilite, čo pri neprimeranej manipulácii vedie k jej poškodeniu.
Cieľom použitia zlepšujúcich materiálov pri príprave pôdy na stanovištiach stromov je zlepšenie štrukturálnych, mechanických, vegetačno-pedologických, fyzikálnych a chemických vlastností pôdy.
Koreňový systém drevín
Slúži nielen na ukotvenie, ale aj na príjem vody a živín, syntézu látok a k ukladanie zásobných látok. Všetky tieto funkcie sú závislé na vlastnostiach priestoru, ktorý sa nachádza okolo koreňov.
Priaznivejšie pôdne podmienky z hľadiska mikroflóry je možné dosiahnuť nasledovnými krokmi: odstránenie technického substrátu a výmena pôdy vo výsadbovej jame, ochrana vrchnej vrstvy pôdy pred vysychaním a zhutňovaním.
V urbanizovanom prostredí je koreňový priestor limitovaný nosnými vrstvami komunikácií, chodníkov, parkovísk, ktoré sú pre jemné korene nepreniknuteľné. Pre rozvoj stromy v strednom a staršom veku je potrebné, aby sa koreňový systém rozvíjal aj mimo koreňovej jamy. Riešením preto môžu byť vetracie a prekoreňovacie prvky.
Pri výsadbe stromov je dôležitým faktorom dodržanie hĺbky výsadby. Osadenie stabilizačných kolíkov, fixácia vysadeného stromu, utlačenie pôdy okolo koreňového systému, zabudovanie závlahových trubiek. Z hľadiska zadržiavania zrážkovej vody má veľký význam vytvorenie výsadbovej misy okolo kmeňa. Ďalšími opatreniami sú pravidelné odburiňovanie, obmedzenie poškodenia pri kosení, obmedzenie atakovania exkrementami najbližšieho „priateľa“ človeka a podobne.
Pre nové výsadby drevín je najdôležitejším ekologickým faktorom dostupnosť vody, a to najmä v prvých troch až pati rokoch po výsadbe odrastených drevín. Podľa odborníkov si dreviny v prvých rokoch po výsadbe na stabilné lokality vyžadujú 80 až 120 l vody v dvojtýždenných intervaloch. Dostatok zrážkovej alebo závlahovej vody je dôležitý najmä pre rast koreňového systému, aby sa vyrovnal často permanentný deficit pôdnej vlahy v extrémnych urbánnych pôdach.
Neustála péče
Úspešnosť rastu dlhovekých drevín po výsadbe je do veľkej miery podmienená aj pokračujúcimi údržbovými, biotechnickými a výchovnými opatreniami a rezmi korunového priestoru. Tvarovanie a úprava korún stromov je dôležitá počas celého života stromu v stiesnených podmienkach urbanizovaného prostredia.
Výchovné zásahy, ako to akceptujú aj lesníci „mierne, včas, často“! Vyhneme sa tak alebo aspoň obmedzíme tvorbu veľkých rezných rán vo vyššom veku. Rezné rany bývajú vhodným miestom na infekciu drevokaznými hubami.
Ďalšie naliehavé úlohy a opatrenia nás čakajú v nasledujúcich rokoch rastu a pestovania širokého sortimentu okrasných drevín, či už autochtónnych alebo introdukovaných, využívaných vo verejnej zeleni Slovenska. Týkajú sa však osvedčených metód a spôsobov údržby verejnej zelene.
