Porasty drevín sa nachádzajú v rôznych celkoch urbanizovanej krajiny, najčastejšie v parkoch, lesoparkoch alebo aj v parkových lesoch, zriedkavejšie v iných krajinných celkoch rozptýlenej zelene, ktorú môžu tvoriť napríklad zelené pásy vetrolamov, ochranná a priemyselná zeleň, a pod.
Väčšie prírodno-krajinárske parky, pokiaľ boli zakladané pri šľachtických sídlach, môžu mať významnú historickú hodnotu. Boli zakladané od polovice 18.storočia v určitom štýle tzv. anglického parku. Tiež to môžu byť rozsiahle plochy zelene pri zoologických záhradách, arborétach, botanických záhradách. Do tejto kategórie tiež patria kúpeľné parky, plochy zelene v areáloch nemocníc, školských zariadení, alebo to môžu byť porasty parkových plôch na nábrežiach riečnych tokov pretekajúcich cez mesto, a iné. Každá kategória prírodne krajinárskych parkov má svoje vlastné špecifiká, ktoré sú odlišné podľa funkcií, ktoré majú v priestore plniť. Spoločným cieľom sadovníka (alebo krajinného architekta, tento pojem znie v súčasnosti prijateľnejšie) je navrhnúť také pestovateľské opatrenia, ktorých cieľom je vypestovať kvalitné zdravé stromy v danom type porastu.
Dôsledky prebierok Zanedbanie prebierok v porastoch sa dá dokumentovať na celom rade objektov, kde boli zničené nielen veľké historické hodnoty (neúdržba historických parkov takmer na celom území Slovenskej republiky, tiež aj v Čechách a na Morave, v Poľsku, Maďarsku, ale aj v iných krajinách Európy, tam, kde pôvodné šľachtické sídla osireli, alebo z rôznych dôvodov, najčastejšie finančných, neboli parky udržiavané).
Častou prekážkou pre vstup do porastov so sekerou a pílou, je nesprávne interpretovaný zákon o ochrane prírody a krajiny, alebo aj rôzne iniciatívy takzvaných bigotných ochrancov prírody, ktorí bránia akémukoľvek výrubu stromov v kultúrnej krajine, pričom tento postup nazývajú devastáciou prírody a jej ničením.
Skúsený sadovník alebo krajinár nepotrebuje k prebierkam vyhotovovať žiadne siahodlhé plány, a podobne ako lesník, keď vstupuje do porastu, vie si vyznačiť dreviny, ktoré musí pri prebierkach odstrániť. Pri zanedbaných porastoch často potrebujeme rozsiahlejší výskum, prípadne aj objektívne metódy, ktorými môžeme argumentovať pri vyhotovovaní rekonštrukčných plánov, alebo pri navrhovaní určitej etapizácie výrubov, pretože dlhodobo zanedbané porasty nemožno uvoľňovať jednorazovým zásahom. Mohlo by dôjsť k poškodeniu aj cieľových drevín, ktoré chceme v porastoch ponechať, a ktoré boli dlhodobo obmedzované vo svojom vývoji napríklad krátkovekými drevinami alebo husto vysadenými drevinami, ktoré vyžadujú svetlo.
Celý text článku naleznete v tištěné verzi časopisu Zahradnictví č. 3/2010.
Text a foto doc. Ing. Daniela Krajčovičová, Ph.D., SPU v Nitre
