Pôdopokryvné dreviny a ich použitie v sadovníckej tvorbe

Pojem „pôdopokryvné dreviny“ nie je odbornej verejnosti neznámy. Už niekoľko desaťročí sa skupina drevín, ktorá má určité vlastnosti, používa ako alternatívny pokryv pôdy, ako náhrada za najbežnejšie používaný pokryv z trávnych spoločenstiev. Zámerne nie je použitý v tomto článku termín „trávnik“, pretože pod pojmom trávnik si väčšina z nás predstavuje vysoko údržbové plochy pokryté prevažne hustými porastmi tráv, nízko kosenými, ktoré sú jedným z najvýznamnejších kompozičných prvkov zelene používaných už od stredoveku.

História používania
História začiatkov používania takzvaných „bodendeckerov“ na pôdne pokryvy vo verejných priestranstvách spadá zhruba do sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Vtedy sa z centier európskych metropol začala odsúvať automobilová doprava na perifériu a vznikali tu kľudové zóny, dnes nazývané aj pešie zóny. Presunutie rušných komunikácií na okraj mesta bolo nevyhnutné, aby sa celkom nezničili architektonické hodnoty predovšetkým krásnych mramorových fasád barokových a renesančných palácov. V tom čase sa mnohé vzácne pamiatky dostali do depozitárov a nahradili sa kópiami, pretože vápenec začal pod tlakom emisií a imisií veľmi rapídne černieť (nielen v talianskych, ale aj v iných európskych metropolách). Na námestiach a peších zónach boli budované nové útvary zelene, ktoré pozostávali z vyvýšených obrúb alebo záhonov. Svoje miesto si tu našli aj nádoby s mobilnou zeleňou. Tieto plochy, väčšinou vydláždené, však poskytovali málo možností pre použitie klasického trávniku.
V každom rastlinnom rode existujú nejaké dreviny (minimálne jedna), ktoré sa plazia po zemi a vytvárajú aj na prirodzených stanovištiach pokryvy pôdy. Tieto stanovištia môžu byť veľmi rozdielne, slnečné i pritienené. Mnohé dreviny rastú na skalných sutinách vo vysokohorských oblastiach, iné v nížinách. Tiež podložie môže byť rôznej pôdnej reakcie od vápnomilného až po vysoko kyslomilné. Pôdopokryvne sa správajú dreviny, ktorých výška dosahuje od niekoľkých centimetrov až po niekoľko metrov (2 až 3 m). Vytvárajú hustú spleť konárov, pričom mladé rastliny môžu vznikať z koreňových výmladkov alebo majú tú vlastnosť, že zakoreňujú nadzemné časti rastliny. V kolienkach sa vytvárajú zakoreňujúce korienky, ktoré korenia keď sa výhonok dotkne pôdy. Tým vznikajú nové mladé rastliny. Ďalšou výhodou pôdopokryvných drevín je, že dokážu konkurovať bylinám, takže ich údržba je menej namáhavá ako pri trávnych spoločenstvách.
Móda používania pôdopokryvných drevín bola závislá na ponuke a rozsahu sortimentu v okrasných škôlkach. V Českej republike reagovali škôlkari na tento trend už v 80-tych rokoch dvadsiateho storočia, na Slovensku sa táto móda rozšírila oveľa neskôr. Dnes považujeme tento spôsob výsadby za bežnú prax, aj keď v súkromnom sektore sa ešte stále dáva prednosť trávniku, pretože z hľadiska založenia sa tento spôsob zdá menej nákladným. Je možné s týmto tvrdením súhlasiť dovtedy, pokiaľ nezačneme prepočítavať náklady na údržbu trávnika.
V súčasnosti sa použitie pôdopokryvných drevín rozšírilo napríklad aj na strešné konštrukcie (intenzívne strešné záhrady), kde trávnik ako kompozičný prvok nie je síce vylúčený, ale jeho údržba je značne problémová. „Neagresívne“, pomaly rastúce pôdopokryvné dreviny tu môžu dlhodobo vytvárať pôdne pokryvy a ich údržba pri správnom výbere môže byť minimálna.
Hlavné zásady pri navrhovaní a výsadbe
Okrem správneho výberu stanovištných podmienok (svetlo, pôdna reakcia, nadmorská výška, stupeň mrazuvzdornosti), nie je zanedbateľný spon výsadby (vzdialenosť vysadených rastlín od seba). Podľa skúseností záhradníckej praxe je ideálny spon taký, aby sa maximálne do dvoch rokov porast zapojil do tej miery, aby bola pôda pokrytá rastlinami na 95 až 100 %. Nie je možné dať jednoznačný predpis na spon pre jednotlivé dreviny a ich veľkostné kategórie, pretože v rôznych prostrediach, a to nielen vzhľadom na klimatické podmienky, ale aj vzhľadom na „agresivitu“, sa rôzne rastliny správajú inak. Rovnaká rastlina vysadená v súkromnej záhrade s maximálnou starostlivosťou vytvorí aj niekoľkonásobne dlhšie výhonky a viac biomasy ako tá istá drevina, použitá vo verejnom priestranstve, na atakovanej ulici alebo na násype rušnej komunikácie. Návody na hustotu výsadby predpokladajú štandartné podmienky, ktoré ale vo verejnej zeleni, napríklad na plochách panelových sídlisk s hustotou zástavby 300 obyvateľov na jeden hektár určite nie sú štandardné, pretože sú namáhané náporom množstva obyvateľov na jednotku plochy.
Vo verejnej zeleni je potrebné brať do úvahy tiež prašnosť prostredia a emisné vplyvy, napríklad pri drevinách pochádzajúcich z čistého prostredia (niektoré horské druhy rodu Juniperus), tiež agresivitu prostredia, spôsobovanú napríklad zašliapavaním výhonkov na peších chodníkoch alebo prechádzky so psami, kde je nebezpečenstvo popálenia rastlín zvieracími exkrementami. Niektoré vždyzelené druhy vyžadujú polotieň a kyslejšie pôdy, čo v centrálnej zóne mesta je niekedy problém trvalo zabezpečiť.
Údržba pôdopokryvných záhonov
Pôdopokryvné dreviny vysádzame do pripravených záhonov. Tieto plochy vytvárajú v priestore horizontálne pozorovateľné línie osobitne vtedy, keď použijeme nízke dreviny s rovnomerným rastom. Čím je použitý taxón nižšieho vzrastu, tým je kladená väčšia presnosť na modeláciu terénu, pretože všetky nerovnosti sú pozorovateľné voľným okom. Pôda v záhone by mala byť prispôsobená nárokom vybratých drevín a maximálne odburinená, zbavená zbytkov koreňov a výhonkov trvácich burín. Ideálne by bolo, keby bola odburinená aj od semien jednoročných burín. Odhliadnuc od časovej náročnosti, v súčasnej dobe je na trhu pomerne široký výber chemických prípravkov na odburinenie pôdy. Rastliny môžeme sadiť v rôznych veľkostných kategóriách. Výhodnejšie je sadiť väčšie výpestky osobitne vtedy, keď potrebujeme okamžitý efekt, ako napríklad na peších zónach, námestiach, v centrálnych mestských parkoch, parčíkoch alebo na iných atraktívnych priestranstvách mestskej zelene. Rastliny môžeme sadiť do čierneho úhoru s tým, že počas obdobia dvoch vegetačných sezón budeme záhony udržiavať okopávaním a odburiňovaním, alebo ich môžeme rôznymi materiálmi zamulčovať. V súčasnosti sa často používajú mulčovacie textílie, ktoré sa uložia na záhon ešte pred výsadbou. Na povrch textílie sa po vysadení drevín použije mulčovací materiál v podobe borky z ihličnatých drevín alebo drevených štiepkov, menej často z iných materiálov. Na extenzívnych stanovištiach je možné použiť ako sanáciu svahov jutové alebo kokosové rohože, do otvorov ktorých sa vysadia agresívnejšie pôdopokryvné dreviny. Správne založený záhon pôdopokryvných drevín nepotrebuje v prvých rokoch po založení prakticky žiadnu údržbu.
Tá je potrebná pri starších typoch výsadieb, osobitne vtedy, keď boli pri zakladaní použité malé rastliny sadené do hustých sponov, alebo vtedy, keď rastliny začínajú starnúť. Spôsob zásahu je individuálny a je potrebné posúdiť jeho efektivitu. Napríklad záhon typu Cotoneaster dammeri je možné zrezať krovinorezom, pričom mladé výhonky sa samy obnovia a môžeme tak predĺžiť vek záhonu zhruba o polovicu. V oblastiach s vyššou vlhkosťou (600-800 mm zrážok ročne) takéto zásahy pomerne dobre znášajú aj záhony borievok (Juniperus communis, J. horizontalis J. sabina, J.x media). Niektoré menej mrazuvzdorné rastliny potrebujú pravidelné zmladzovanie (takmer každým rokom), osobitne po tuhších zimách (Lonicera nitida, L. pileata). Pri veľmi hustom spone je neefektívne a neekonomické vyrezávať každú druhú rastlinu niekoľko rokov po výsadbe, aj keď tento spôsob údržby je v krajných prípadoch možné použiť osobitne vtedy, keď potrebujeme okamžitý efekt a máme k dispozícii škôlkarsky materiál v malých veľkostiach.
Výber sortimentov
Ako už bolo uvedené, ideálnu kompozičnú hodnotu dosiahneme nielen správnym spôsobom založenia záhonu, ale aj výberom sortimentu. Najčastejšie sa používajú vždyzelené dreviny alebo dreviny s výborným krycím habitusom, prípadne zaujímavo sfarbené listom či kvetom. Zo vždyzelených drevín sú dlhodobo používané skalníky (Cotoneaster dammeri, C. horizontalis, C. buxifolia, C. adpressus), ktoré pochádzajú zo strednej a východnej Ázie. Majú početné kultivary odlišujúce sa veľkosťou a tvarom listov. Ďalším často používaným druhom je Euonymus fortunei v mnohých farebne odlišných listových formách, zemolezy ako Lonicera nitida a L. pileata. Z ihličnatých rastlín sú to najčastejšie rôzne druhy Juniperus pochádzajúce jednak z Ázie (J x media, J. procumbens, J. squamata, J. conferta), zo severnej Ameriky (J. horizontalis, J. scopulorum, J. virginiana) alebo aj z Európy (J. communis, J. sabina), a iné. Z listnatých opadavých drevín sa používajú rôzne taxóny imelovníka (Symphoricarpos orbiculatus, S. chenaulti), dráčov (Berberis thunbergii), Stephanandra incisa, Hypericum či mnohé kultivary Potentilla fruticosa. V obmedzených prípadoch sa na zahustené výsadby niekedy používajú aj dreviny, ktoré sú kompaktné a poliehavé, ale v podstate nemajú v pravom slova zmysle pôdopokryvný charakter. Pri správnom spôsobe výsadby nám môžu poskytnúť podobnú službu ako typicky pôdopokryvné dreviny. Z takýchto taxónov môžeme spomenúť nízke vajgélie (Weigela florida ´Nana Variegata, ´Nana purpurea´), mnohé nízke tavoľníky zo skupiny Spiraea japonica alebo nízke svídy (Cornus stolonifera ´Kelsey´). Ako pôdopokryvné sa používajú aj mnohé kultivary ruží, u nás zrejme z obavy pred chorobami a väčšou údržbou zatiaľ obmedzene. Z nich sú najznámejšie odrody ´Max Graf´ dorastajúce do výšky 50 cm, ´The Fairy´ a ´Swany´ do 70cm výšky, prípadne vzrastom vysoké ´Dagmar Halstrup´, Rosa rugosa alebo novšie vyšľachtená ´White hedge´ do výšky 100 cm. Z vymenovaných druhov sú to iba príklady najčastejšie používaných drevín. V okrasných škôlkach je v ponuke pomerne široký sortiment známych aj menej známych taxónov.
Od voľby správneho stanovišťa a tiež od úpravy pôdy závisí polovica úspechu. S nastupujúcou aridizáciou klímy bude stále problémovejšie udržiavať na veľkých plochách vysoko údržbové trávniky vyžadujúce pravidelnú závlahu. Výber drevín (podobne ako aj pôdopokryvných bylín) bude smerovať k suchovzdorným taxónom, ktorými budeme môcť nahradiť trávnaté plochy alebo také plochy, kde by normálne tráva ani v prírode nerástla (strmé svahy, zatienené priestory, plochy pod stromami) a iné.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *