Pestovanie a množenie gaštana jedlého – diel I.

Gaštan jedlý (Castanea sativa Mill.) má na Slovensku aj v Čechách obmedzený výskyt vzhľadom na svoje zvýšené nároky na klimatické a pôdne podmienky. Je to teplomilná a vlhkomilná drevina s optimom svojho rozšírenia v stredomorskej oblasti a preto je v našich podmienkach najviac citlivá na silné mrazy a nedostatok vlahy.

Pre gaštan jedlý v našich klimatických podmienkach je charakteristický jeho roztrúsený výskyt. Na Slovensku sa vyskytuje na približne 200 lokalitách prevažne v malom počte a sú to väčšinou staré, viac ako 100 ročné stromy. Len niekoľko lokalít je s početnejším výskytom jedincov. Medzi najznámejšie takéto lokality patrí Modrý Kameň kde boli gaštany donesené počas tureckých nájazdov v 16. a 17. storočí a v súčasnosti tam v súkromných gaštanových sadoch rastie viac ako 1000 starých, stále plodiacich stromov. V posledných rokoch tu veľa z týchto stromov odumrelo v dôsledku napadnutia zhubnou hubovou chorobou gaštana – rakovinou kôry, vyvolanou parazitickou hubou Cryphonectria parasitica.

Pestovateľské podmienky

Na Slovensku sa vyskytuje v oblasti pahorkatín južného, juhozápadného a juhovýchodného Slovenska v oblastiach s priemernou ročnou teplotou nad 7 oC, ročným úhrnom zrážok nad 550 mm a dĺžkou vegetačného obdobia nad 180 dní. Nížiny južného Slovenska nie sú pre gaštan vhodné nakoľko tu dochádza k veľkým výkyvom teploty vzduchu v priebehu roka a dňa ako aj k veľkému vysušovaniu pôdy a vzduchu počas letných horúčav. Naproti tomu reliéfy pahorkatín vytvárajú podmienky na zmierňovanie teplotných rozdielov v rámci roka aj dňa a preto je tu gaštan menej vystavený nepriaznivému vplyvu nízkych zimných teplôt ako aj letného sucha. Gaštan je acidofilná drevina a preto jej vyhovujú pôdy s pH 5 – 6. Môže rásť aj na pôdach s neutrálnou reakciou, ale mali by to byť pôdy úrodné, bohaté na organické látky, hlboké, priepustné, vzdušné ale súčasne s vysokou schopnosťou udržať vlahu.

Množenie gaštana jedlého

Spôsoby pestovania gaštana jedlého sa od čias, keď bol k nám pred stáročiami prinesený, veľmi nezmenili. U nás sa množí prevažne plodmi, čo z hľadiska typu množenia je vlastne množenie semenom. Plod gaštana je z botanického hľadiska nažka a väčšiu časť obsahu plodu tvorí semeno, ktoré je obalené kožovitým oplodím. Množenie gaštana semenom má však dve hlavné nevýhody. Prvá nevýhoda je, že semenáče gaštana začínajú plodiť až po 10 až 15 rokoch. Skoršia plodnosť sa vyskytuje iba pri medzidruhových hybridoch. Pri našich pokusoch, krížence získané po kontrolovanom opelení gaštana jedlého peľom gaštana japonského (Castanea crenata Sieb et Zucc.) začali plodiť už v štvrtom roku života. Ďalšou nevýhodou semenáčov gaštana je, že veľkosť ich plodov je vo väčšine prípadov rozdielna od veľkosti plodov z ktorých pochádzajú. Môžu mať plody menšie ale aj väčšie ako má materský jedinec. Gaštan je totiž cudzoopelivá rastlina a v dôsledku toho je vysoko heterozygotný najmä pri znakoch kvantitatívnej povahy kde patrí aj veľkosť plodov. Ani pri kontrolovanom opelení sa nezíska potomstvo ktoré by vykazovalo jednoduchú kombináciu znakov materského a otcovského jedinca. V dôsledku dlhodobého množenia gaštana semenom je variabilita tejto dreviny u nás vysoká a týka sa to aj variability veľkosti, tvaru a iných znakov plodov. Variabilita plodov veľmi kolíše aj medzi jedincami na jednej lokalite, v rámci jedného sadu.
V krajinách Stredomoria, najmä v Taliansku, Francúzsku ale aj Španielsku, Portugalsku, Grécku a Turecku je gaštan významnou ovocnou drevinou a pestuje sa tu množstvo odrôd pochádzajúcich zo šľachtenia gaštana jedlého (Castanea sativa) ako aj ázijských druhov gaštana – gaštana japonského (Castanea crenata) a gaštana čínskeho (Castanea mollissima Blume) a z medzidruhových hybridov spomínaných troch druhov. Množia sa prevažne heterovegetatívnym spôsobom – štepením t.j. vrúbľovaním a očkovaním. Gaštan má totiž všeobecne slabú schopnosť autovegetatívneho množenia. Zakoreňovanie rezkami z jednoročných zdrevnatených výhonkov je neúspešné a zo zelených, nezdrevnatených výhonkov iba čiastočne úspešné. V druhom prípade sa navyše vyžadujú pre zakoreňovanie špeciálne kultivačné podmienky, skleník s kontrolovaným teplotným a vlhkostným režimom resp. režimom zarosovania. Najefektívnejší a súčasne jediný spôsob autovegetatívneho množenia gaštana používaný v pestovateľskej praxi je hrúženie so zaškrcovaním. Tento spôsob množenia sa začal používať vo Francúzsku na lokalite Brive a preto sa často používa aj francúzsky názov tejto metódy – marcottage (markotáž). Množia sa takto najmä odrody gaštana hybridného pôvodu napr. ´Marigoule´, ´Maraval´ (C. crenata x C. sativa) ale aj niektoré odrody C. sativa. Medzi odrodami gaštana sú však veľké rozdiely v schopnosti zakoreňovania spomínanou metódou. Pri niektorých odrodách resp. genotypoch sa vytvárajú nad miestom zaškrtenia enormne veľké kalusy bez toho, aby sa vytvárali korene. Pri tejto metóde rovnako ako pri štepení je potrebné predchádzajúce dopestovanie semenáčikov ako podpníkov.

Dopestovanie semenáčikov

Pre gaštan nie sú vyšľachtené žiadne špeciálne podpníky tak ako je tomu napr. pri jabloniach. Spravidla sa ako podpníky pre určitú odrodu používajú jednoročné semenáče vypestované z plodov tejto odrody. Semená určené na dopestovanie podpníkov sa vysievajú spravidla na jar a preto ich musíme po zbere v septembri alebo októbri uskladniť na niekoľko mesiacov v chlade pri teplote 3 až 5 oC. Výsadba skoro na jar sa pri gaštane veľmi neodporúča nakoľko nové rastlinky môžu byť potom poškodené prípadnými skorými jarnými mrazmi. Najlepšie je sadiť asi v polovici apríla, keď je pôda už trochu prehriata no ešte stále dostatočne vlhká. Uskladnené plody pretriedime t.j. oddelíme zdravé od pokazených, nahnitých, ktoré sú čiernohnedej až čiernej farby a na ohmat mäkšie ako zdravé plody. Medzi zdravými plodmi sú naklíčené aj nenaklíčené plody. Najvhodnejšie na sadenie sú naklíčené plody s klíkom – primárnym koreňom dlhým jeden až dva, ale sadiť môžeme aj nenaklíčené plody. Sadíme buď do záhona v ovocnej škôlke alebo priamo na mieste kde chceme mať štepenca – v sade alebo záhrade. Plody sadíme do dobre skyprenej pôdy do hĺbky 5 až 8 cm tak, aby klík resp. vrchol plodu smeroval do boku – vodorovne. Z miesta kde vychádza z plodu klík – primárny koreň vychádza neskôr aj primárna os a pri spomínanom spôsobe sadenia majú rovnako veľkú šancu na rásť správnym smerom. Pri klíčení gaštana zostávajú klíčne listy pod zemou, uzavreté v plode a nad povrch pôdy vyrastá epikotyl s prvými listami (hypogeické klíčenie).
Pri sadení gaštanov v záhone je dobre zem nakopcovať a prikryť čiernou PET fóliou s otvormi na miestach sadenia plodov podobne ako sa to robí niekedy pri sadení uhoriek alebo inej zeleniny. V záhone sadíme plody v rade 15 až 20 cm od seba a medzi radmi 60 až 120 cm podľa toho aký spôsob ošetrovania semenáčikov zvolíme. Aj na cieľovom mieste budúceho štepenca sa odporúča sadiť dva až tri plody vzdialené od seba 15 až 20 cm, aby sme získali viac podpníkov a zvýšili pravdepodobnosť, že na danom mieste zostane nakoniec jeden ujatý štepenec.
Po vzídení mladých rastliniek gaštana sa odporúča ich časté zavlažovanie, aby dopestované semenáčiky boli dostatočne silného vzrastu, čo je jedna z podmienok kladených na podpník gaštana. Požadovaná hrúbka takéhoto podpníka je zhruba 0,8 až 1 cm na báze kmeňa a jeho výška cca 40 až 60 cm. V našich podmienkach však takéto parametre semenáčik málokedy dosiahne ako jednoročný najmä keď sa pestuje na voľnom záhone. Preto je dobre nechať ho ešte dorásť jeden rok. Veľkosť semenáčikov je čiastočne ovplyvnená aj veľkosťou plodov takže podľa možností treba na výsadbu vyberať čo najväčšie plody. Pri našich pokusoch semenáčiky dopestované z veľkých plodov zahraničných odrôd gaštana dosiahli v prvom roku v niektorých prípadoch až 90 cm.

Hrúženie

Odrodu, klon alebo vybraný typ gaštana, ktorý chceme množiť hrúžením musíme najprv naštepiť na vhodný podpník – semenáč čo najnižšie nad zemou (bližšie o štepení v pokračovanie článku). Výhonok, ktorý vyrastie zo štepu zrežeme na jar nasledujúceho roku na dva až tri očká. Vyrastú dva až tri výhonky, ktoré opäť zrežeme podobne ako pôvodný výhonok. Prakticky v druhom roku po štepení môžeme začať s odnožovaním, no je lepšie keď je počet výhonkov vyšší, aby sa procedúra s odrezávaním výhonkov mohla opakovať ešte rok alebo dva.
Výhonky, ktoré ideme odnožovať musia byť ešte zelené, nezdrevnatené. Vhodné obdobie na odnožovanie je medzi 20. májom a 10. júnom. Vyberajú sa výhonky stredne silného rastu, aby zaškrtenie nebolo veľmi silné a jeho priebeh pomalší. Pri bujne rastúcich výhonkoch by zaškrtenie bolo veľmi rýchle a silné a mohlo by dôjsť k zlomeniu v mieste zaškrtenia. Takéto výhonky sa buď odstránia alebo dve až tri z nich sa nechajú nezaškrtené ako tzv. ťahúne miazgy.
Pri vybraných výhonkoch sa potom do výšky asi 20 cm odstránia listy a ich báza sa omotá dostatočne pevným oceľovým drôtom vo forme dvoch slučiek. Omotanie by malo byť pod očkom najspodnejšieho listu a nemalo by byť príliš silné, skôr voľnejšie, aby zaškrtenie mohlo postupovať spolu s vývojom výhonku.
Výhonky sa prihrnú jemnou zeminou, ktorej kyslosť by mala byť medzi 4,5 až 5,5 pH. Podľa potreby sa môže pridať piesok a najmä rašelina, ak nie je pôda dostatočne kyslá alebo príliš vlhká. Nadbytok vlhkosti vyvoláva zlé dozrievanie koreňov s belavými, krehkými koreňovými vlásočnicami. V čerstvej, sypkej pôde získame vláknité korene s množstvom koreňových vlásočníc.
So zväčšovaním priemeru výhonkov sa drôt začína zarezávať do kôry, dochádza k zastaveniu prenikaniu živín a auxínov z listov smerom dolu a nad miestom zaškrtenia sa vytvára kalus, z ktorého začínajú vyrastať korene. Pri rýchlom raste zaškrtených výhonkov je treba zaštipnúť vrchol, dodatočne navŕšiť zem alebo podoprieť výhonky, aby sa vlastnou váhou a vetrom nezlomili v mieste zaškrtenia.
V neskorej jeseni, po opade listov, sa môže začať so zberom zakorenených výhonkov. Zemina nakopcovaná okolo výhonkov sa odhrnie a výhonky sa jednoducho odlomia v mieste priškrtenia. V južnom Francúzsku sa tento úkon robí v novembri až decembri, ale na miestach s chladnejšou klímou je lepšie ho odložiť na začiatok jari. Zakorenené výhonky sa potom vysadia do škôlky a zrežú na dva púčiky nad zemou (15 až 20 cm). Nové výhonky sa môžu pripevniť o kolík. Podľa svojej životaschopnosti nové rastliny pestujeme v škôlke jeden až dva roky, aby získali bohatý koreňový systém potrebný na prijatie na stálom stanovišti. Pri vysádzaní zakorenených výhonkov priamo na miesto do sadu bola nízka ujatosť vzhľadom na nízku funkčnosť umelého, adventívneho systému koreňov.
Pri našich pokusoch s rozmnožovaním gaštana hrúžením neboli dosiahnuté uspokojivé výsledky a najefektívnejším spôsobom vegetatívneho množenia v našich podmienkach zostáva štepenie. Viac o tomto spôsobe množenia v nasledujúcom dielu.

Komentáře ke článku 1

  • Tomáš Savkanič

    Zdravím Vás,

    Zaujímalo by ma či by bolo možné pestovať gaštan jedlý v mojich podmienkach. Bývam v Modrej n/Cirochou. Teploty v zime niekedy klesajú na – 20 °C, ale to maximálne na týždeň, Tohtoročnú zimu 2015/2016 sme mali najnižšiu teplotu – 19 °C.
    Chcel by som si totižto založiť gaštanovú a mandľovú farmu.
    Ktoré kultivary majú vhodné plody na konzum a spracovanie ? Videl som totižto stromy gaštanov s malými plodmi a jadro bolo maximálne veľké ako stredná mandľa.

    DAkujem za odpoveď

    Tomáš

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *