Granátové jablko – história a súčasnosť

Názov Punica granatum (z latinského slova mala granata = zrnité jablká) pochádza z púnskeho Kartága, odkiaľ plody vyvážali, druhé meno je z latinského granum – zrno, čo zdôrazňuje množstvo semien v plode.

Granátovník pochádza z horských oblastí Iránu, Afganistanu, Pakistanu, Jemenu a prednej Ázie, kde rastie divo. Odtiaľ sa pestovaním rozšíril po celej západnej Ázii až do Európy, najmä do krajín okolo Stredozemného mora a postupne do všetkých subtropických oblastí sveta ako úžitková i okrasná rastlina. Na východ rozšírenie granátovníka siaha k severozápadnej Indii a severovýchodnému Afganistanu, na severe k stredoázijským republikám bývalého ZSSR, prechádza okrajom iránskeho pobrežia Kaspického mora a južným cípom Veľkého kaukazského chrbátu na Zakaukazsko. Na západe dosahuje pobrežie Malej Ázie a na juhu pobrežie Aralského jazera. V dobách pred naším letopočtom ho rozšírili Púni, avšak ešte pred nimi ho pestovali Feničania, Egypťania a Židia. Patrí medzi najstaršie ovocné druhy, podľa odhadu ho v Palestíne pestovali už pred 5000 rokmi. V starom predkresťanskom Egypte bol považovaný za posvätný ker, jeho plody sa našli aj v egyptských hrobkách. Od nepamäti je súčasťou náboženských obradov, rezbárskych výzdob, náboženských stavieb, malieb chrámov a svätýň v Číne, Egypte a Perzii. V starovekom Grécku bolo zasvätené bohyniam Hére a Afrodite ako symbol plodnosti a lásky. Podľa biblie bol granátovník považovaný za strom lásky v biblickom raji, Adam a Eva zjedli práve granátové jablko.
Aj v súčasnosti sa v niektorých krajinách udržuje zvyk, kde sa novomanželom hádžu pod nohy granátové jablká, ktoré im majú zabezpečiť potomstvo a šťastie. V Španielsku bolo podľa neho pomenované mesto Granada, ktoré ho má vo svojom erbe. Pre podobnosť s tmavočervenou farbou šťavy boli podľa neho pomenované i české polodrahokamy.
Už v Mathioliho Herbári sa uvádza, že pekne kvitne v zahradách, ale ovocie dozrieva zriedka. Jablká sú okrúhle, kôra je červenkastá, vo vnútri žltá, s mnohými červenými, hranatými, vodnatými, tvrdými zrnami, usadenými medzi žltými priehradkami. Tento strom sa ľahko ujíma a rastie i zo zelených vetvičiek, ktoré sú napichané do pôdy.
Patrí k najstarším kultúrnym rastlinám, pretože sa už odpradávna pestuje v tropických aj subtropických oblastiach, v súčasnosti sa na mnohých miestach udomácnil alebo splanel. Pestuje sa v Južnej Amerike, v severnej Afrike a v južnej časti Európy v okolí Stredozemného mora. V dnešnej dobe sú najväčšími pestovateľmi Španielsko, Taliansko, Cyprus a Izrael. Do Európy sa dováža prevažne zo Stredozemia a Brazílie.
Granátovník je pomerne dlhoveká rastlina, preto sa s obľubou pestuje v tvare bonsaj. Vo Versailles sú niektoré exempláre dokonca staršie ako 200 rokov. Zo šťavy sa v starovekom Egypte vyrábalo víno. Veľmi známym a obľúbeným sa stal arabský nápoj z granátových jabĺk – šerbet. Našiel si uplatnenie nielen pri výrobe farbív, ale aj v medicíne. Rastlina bola známa aj ako liek. Traduje sa, že kôra koreňov a šupka plodu vraj pomáha proti pásomniciam, a že plod podporuje sexualitu. Z vylisovanej šťavy s výraznou chuťou a farbou sa pripravujú osviežujúce nápoje a množstvo koktejlov, sirupov (grenadina) a želé. Šťavou sa ochucujú ovocné šaláty z rôznych druhov ovocia. Granátové jablko si svoje uplatnenie našlo aj v teplej kuchyni. V oblastiach, kde sa tento ovocný druh pestuje, sa drvené i celé semená používajú ako korenie do omáčok (kupaty – gruzínske národné jedlo sa bez tohto korenia nezaobíde).
Drevo sa používa na výrobu rôznych predmetov. Pre svoj atraktívny vzhľad a dlhé obdobie kvitnutia si získalo obľubu v okrasnom záhradníctve pri interiérovom pestovaní.
Granátové jablko bolo aj symbolom rôznych úvah a filozofií. Porovnávala sa jeho anatomická stavba a obsah plodu s ľudským dobrom a zlom. Napríklad ľudová múdrosť hovorí: „Aj v tom najhoršom človeku je toľko dobra, koľko je v granátovom jablku semien“. Vieme, že plod granátovníka skrýva 700 – 1200 semien, každé osobitne obalené šťavnatým gélom purpurovej farby.
Filozof ďalej na základe tohto poznania rozvádza svoju filozofiu a hovorí o určitej potrebe miesta na tomto svete tak, že: „Každý človek potrebuje trochu miesta, kde môže byť sám“, koniec citátu. No a plod granátovníka (naša planéta) s množstvom semien (ľudia), je toho krásnym príkladom.
V náväznosti na túto filozofiu sa granátové jablko nepestuje len v krajinách svojho pôvodu s optimálnymi pestovateľskými podmienkami, ale aj tam, kde takéto podmienky nie sú.
A tak aj nás pred viac ako dvanástimi rokmi náhoda s darovanými plodmi granátovníka púnskeho priviedla na myšlienku pokúsiť sa v našich pôdnoklimatických podmienkach dopestovať životaschopné jedince.
Myšlienku robiť niečo nové umocnili skúsenosti z pestovania dekoratívneho miniatúrneho tvaru granátovníka variety ´Nana´. Z materských rastlín sa nám formou vegetatívneho rozmnožovania bez rastových stimulátorov darilo namnožiť tri typy miniatúr – bonsajov. Odrezky sme brali napoly zdrevnatené aj s lístkami a pripravovali sme ich ako vrcholové a osové. Pokiaľ sme odrezali len vrcholové, tieto boli schopné v priebehu mesiaca zakoreniť a postupne vydiferencovať kvetný puk a zakvitnúť. Tento postup množenia vytvára predpoklad typu bonsaj – MAME, s výškou rastliny od 5 – 15 cm. Osové odrezky zakorenili tiež po mesiaci. Ďalším rastom tvoriaceho sa vetvenia zväčšujú svoj objem do typu bonsajov KO – tzv. malý bonsaj, s výškou od 15 – 30 cm a CHU – tzv. stredný bonsaj, s výškou od 30 – 60 cm.
Skúsenosti s generatívnym a vegetatívnym množením variety ´Nana´ sme už mali a tak sme začali uvažovať o možnosti pestovania ovocného typu granátového jablka.
Okrem získania kolekcie materských rastlín zo semena pre ďalšiu kultiváciu, sme začali skúmať možnosti pestovania granátovníka vo forme mobilnej zelene a hlavne jeho prispôsobivosť a schopnosť prežitia vo voľnej prírode.
Vedomí si zložitosti voľného pestovania granátovníka v našich klimatických podmienkach, rozhodli sme sa navyše pokusne získať taký biologický materiál, ktorý by mohol byť dostupný pestovateľskej verejnosti pre potreby interiérové ako mobilná zeleň, či veľké miniatúry – bonsaje. Pre túto aktivitu sme overovali vplyv konkrétneho chemomutagénu na klíčivosť semien s cieľom získania mutačných zmien v habituse rastlín a v ostatných znakoch – predovšetkým dekoratívneho charakteru.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *