Autor
Kategorie:
Nezařazené

Bylinné záhrady ako súčasť architektonického priestoru

Liečivé a kuchynské byliny prežívajú v Európe svoju renesanciu zhruba od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Odkedy farmakológovia pochopili, že účinok bylinných liečiv je síce pomalší ako chemických liekov, ale je pre organizmus oveľa bezpečnejší, nadobudlo pestovanie liečivých rastlín a ich propagácia nebývalý rozmach.

Byliny je možné použiť v rôznych podobách aj v modernom záhradnom umení. V histórii záhradnej architektúry máme mnoho príkladov využitia bylín ako kompozičného prvku, čím nemáme na mysli iba liečivé rastliny ale byliny vo všeobecnosti. V minulosti sa veľmi často používali byliny pre ich krásne kvety a boli komponované do záhonov podľa farieb, doby kvitnutia, výšky a pod. Takzvané „rabatové záhony“ boli zložitým kompozičným celkom, pretože ich bolo treba zostaviť tak, aby na záhone vždy kvitli rastliny v určitej farebnej aj kompozičnej harmónii, a aby efekty kvitnutia boli rovnomerne rozložené do všetkým mesiacov vegetačného Často sa používali byliny, ktoré mali liečivé alebo aromatické účinky, prípadne sa im pripisovala magická moc pri rôznych náboženských rituáloch, hlavne pre ich halucinogénne účinky.

Trocha histórie

V písomných dokumentoch spred 4000 rokov sa zachovali zmienky na hlinených doštičkách o používaní bobkového listu (Laurus nobilis L.), kmínu (Carum carvi L.), materinej dúšky (Thymus vulgaris L.), maku (Papaver somniferum L.), koriandra (Coriandrum sativum L.), mety (Mentha x piperita L.), kardamonu (Elettaria cardamomum MATON.), feniklu (Foeniculum vulgare Mill.), cibule (Allium cepa L.), šafranu (Crocus sativus L.), a iných. Legendárny čínsky cisár Šen-nung (2698 pred n. l) vydal „Kánon o bylinách“, ktorý obsahoval 252 rastlín. Popisoval v ňom ako byliny pestovať, uskladňovať a podávať. Medzi nimi bola tiež liečivá rastlina ma-huang, z ktorej sa dodnes vyrába efedrín. Hlinené tabuľky z roku 3000 pred n. l. zaznamenávajú dovoz liečivých rastlín z Číny do Babylonu, kde Číňania vo veľkom expedovali do Mezopotámie ženšeň (Panax ginseng C.A.Mey.). Záznamy z egyptskej kultúry už v roku 1000 pred n.l. rozprávajú o všeobecnom použití bylín do jedál, tiež ich používali ako liečivá a farbivá. Najväčšiemu starovekému znalcovi byliniek, ktorým bol Dioskurides (cca 50 n.l.) vďačíme za prvý veľký herbár s presným popisom asi 600 rastlín rozdelených na plané a kultúrne vypestované, vrátane ich botanickej charakteristiky, návodu na zber, sušenie a uskladňovanie.
V stredoveku sa vzdelanosť šírila z kláštorov. V kláštorných komplexoch sa nachádzali tri druhy záhrad: pomarium (sad), zeleninová alebo kuchynská záhrada (hortus), a záhradka na korenie a bylinky (herbularius). Záhrada bola považovaná za miesto prijemné – „locus amoenus“ = pozemsky raj. Kuchynské a zeleninové záhrady slúžili predovšetkým k pestovaniu nepôvodnej zeleniny a bylín, ktoré vyžadovali väčšiu starostlivosť. Pestovali sa tu tiež liečivé rastliny pre kláštornú lekáreň, a symbolické rastliny (symbol lásky – ruža a symbol čistoty Panny Márie-biela ľalia). K magickým rastlinám sa počítali predovšetkým aromatické rastliny, ktoré pôsobili na zmysly svojou vôňou ako napr. levanduľa (Lavandula l.), rozmarín (Rosmarinus L.) alebo borievka (Juniperus L.). Ďalšou skupinou boli rastliny prebúdzajúce sympatiu, rastliny, ktoré utišovali bolesť, a tiež rastliny, ktorými sa farbili odevy (Centaurea imperialis HAUSSKN. EX BORNM.)
To, že byliny boli vo všeobecnej pozornosti vrchnosti svedčí aj skutočnosť, že sa panovníci často vyjadrovali k pestovaniu bylín vo svojich predpisoch a zákonoch. Napríklad cisár Karol Veľký vydal v roku 812 n. l. nariadenie, v ktorom presne stanovil ako pestovať zeleninu a byliny. Veľký prevrat sa urobil v poznaní a pestovaní bylín po vynájdení kníhtlače, pretože vtedy začali vznikať herbáre, kde jednotlivé rastliny boli nielen nakreslené, a bol napísaný aj návod na ich pestovanie a používanie. Šírením kníh sa tiež rozšírili znalosti o koreninových a liečivých drogách aj medzi obyčajný ľud, a vo vidieckych záhradách sa začali byliny objavovať stále častejšie.
V období renesancie sa vzdelanosť presúva do novo vznikajúcich univerzít, preto aj pestovanie bylín a ich ďalšie spoznávanie sa prenieslo z kláštorov do univerzitných botanických záhrad. Architektonicky honosné renesančné záhrady používali byliny v inom kompozičnom stvárnení. Robili sa rôzne geometrické vzory zo strihaného buxusu, ktorý bol často poprepletaný do tzv. uzlových tvarov. Do kompozície boli často použité aj byliny, ktoré sa strihali podobne ako dreviny, prípadne sa tvarovali do uzlov vytvárajúc zložité geometrické obrazce. Preto sa tieto typy záhrad nazývajú tiež uzlové (knot gardens). V období od 16. storočia sa vo väčšej miere začínajú objavovať byliny v mestských záhradách mešťanov, najčastejšie sa ale pestovali v mestách byliny v lekárenských záhradách, kde z nich lekárnici priamo vyrábali liečivá.
Prvopočiatky novodobých bylinkových záhonov zakladaných ešte na začiatku éry anglického parku spadajú do 16. a 17. storočia. Používanie bylín prežívalo hlavne na menších vidieckych statkoch, ktoré boli zakladané súbežne pri veľkých prírodne krajinárskych parkoch. V neskoršom období sa do anglického parku bylinové záhony dostávajú, a v rôznych podobách tam prežívajú dodnes. Faktom zostáva, že takmer v každej anglickej záhrade nájdeme tzv. „herbal beds“ = bylinkové záhony v rôznych podobách.

Kompozičná pravidla a štýly

Byliny sa komponovali do záhonov podľa rôznych pravidiel, ktoré často určovala móda alebo záhradné štýly, čo tiež záviselo od technických možností, prípadne stavebných materiálov, ktoré boli v danej oblasti k dispozícii. Záhony boli usporiadané podľa istej symetrie alebo v rôznych symbolických vzťahoch. Tiež tvar záhonu nebol jednotný a závisel od typu pestovanej rastliny. Napríklad kruhový tvar záhonu sa najlepšie hodil pre tzv. „kúzelné rastliny“, pretože vo všetkých kultúrach bol kruh chápaný ako symbol dokonalosti, mal magickú a ochrannú formu, ktorá zvonku chránila to, čo bolo vo vnútri.
Najčastejšie používanými záhonmi boli v minulosti šachovnicové alebo špirálové typy záhonov. Tiež sa často používali tehlové záhony, kde šľapáky alebo chodníčky tvorili vysoko pálené tehly. Z tehál boli vytvárané rôzne geometrické obrazce, medzi ktoré boli sadené jednotlivé byliny. Takto mohli byť tehly usporiadané do kruhu, štvorca, kosoštvorca alebo uhlopriečky (viď obr.1 až 4). Geometrické obrazce udržiavali byliny v presných tvaroch, byliny sa nemohli rozrastať do okolitého priestoru.
Súčasné trendy bylinných zahonov

Súčasná doba niektoré štýly napodobňuje, ale tiež si vytvára vlastné štýly. Príkladom môžu byť ukážky bylinných záhonov prezentovaných na rôznych záhradníckych výstavách (Krajinná výstava bez hraníc Cheb-Markretwitz), ale tiež v tvorbe súčasných európskych architektov ktorí prezentujú nové trendy v mestských parkoch (obr. č. 9 a 10), v botanických záhradách, alebo v historických záhradách (obr. č. 8 a 18). Tvorcovia záhradnej architektúry sa snažia v súčasných veľkých mestách Európy priblížiť mestskému človeku nielen prírodu, ale aj spôsoby hospodárenia a pestovania rôznych plodín vo vidieckych sídlach, včítane zeleniny, ovocia, vinnej révy a tiež bylín. Často sa záhradní architekti vracajú v staronovom poňatí k historizujúcim prvkom pôvodnej záhradnej tvorby, naznačujúc nové trendy v súčasnej tvorbe, pričom vychádzajú z funkcií zelene a z potrieb súčasného človeka stále vo väčšej miere hľadajúceho stratenú prírodu. Takéto prezentácie klasicistických reminiscencií je možné vidieť v Paríži, Londýne alebo aj v Prahe (obr. č. 11., 12, 16, 21 a 22). Na obrázku č. 21 a 22 je ukážka ako kurátori Múzea nábytku v Londýne oživili vstupné časti záhrady historizujúcimi bylinkovými záhonmi. Novodobí šľachtitelia trvaliek sa zameriavajú nielen na nové štýly, ale aj na nový vzhľad bylín, ktorý je možno dosiahnuť modernými šľachtiteľskými metódami. Šľachtitelia oproti minulosti modifikujú rastliny ani nie tak pre žiarivé farby kvetov, ale skôr pre zaujímavé štruktúry listov, ich farebnosť, variabilitu habitu celej rastliny, a tiež pod. Zameriavajú sa na nastupujúce klimatické zmeny, ako je odolnosť voči suchu, prašnosti, exhalátom, prípadne voči kalamitám a škodcom. V staronovom poňatí sú používané byliny v historických záhradách, či už sú to zachované kláštorné objekty alebo záhrady pri šľachtických sídlach či už v pravidelnom alebo nepravidelnom slohu. Tieto slohové obdobia sú často napodobňované v súkromných záhradách aj v parkoch. Najnovšie trendy sledujú novodobé využívanie liečivých a aromatických rastlín a ich prezentáciu nielen na záhonoch, ale využívajú tieto rastliny aj na výrobu liečiv a kozmetických prípravkov. Takto sa reprezentujú byliny pri objektoch čajovní, lekární alebo v botanických záhradách farmakologických škôl alebo firiem. Príkladom môže byť česká firma Botanicus (Ostrá pri Prahe), ktorá byliny nielen pestuje, ale ich využíva na výrobu kozmetických prípravkov a kulinárskych pochutín. Tieto výrobky distribuuje do vlastných predajní v Čechách aj v Európe.
Záverom je možno dodať, že na jednej strane sa človek správa k bylinám v prírode agresívne (ich ničenie chémiou pri pestovaní poľnohospodárskych plodín, umelé zatrávňovanie a potláčanie ostatných bylín okrem tráv pri zakladaní trávnikov v mestskom prostredí), na druhej strane pociťuje potrebu návratu k prírode, a potrebu zachovať pôvodné sortimenty bylín tak v prirodzenom prostredí, ako aj v prostredí umelom, teda v urbanizovanej krajine. Okrem toho, že nachádzame nové spôsoby uplatnenia bylín v rôznych systémoch zelene (trávne lúky, kobercové pokryvy suchovzdorných bylín na dočasných parkoviskách, xerofytné záhony typu silbersommer, obr. č. 13), je tu snaha využiť aj pôvodné spôsoby uplatnenia bylín v rôznych podobách. Bylinné záhony môžeme vidieť na záhradníckych výstavách v klasickej podobe vidieckych záhrad, ale aj pri novodobých objektoch „modernej sklenenej architektúry“ (obr. č. 16), kde by sa zdanlivo tento typ výsadby ani nehodil. Súčasné moderné metódy génových manipulácií, meristémového množenia, alebo zachovávanie genofondu v génových bankách, nám umožňujú rozširovanie bylín do urbanizovanej krajiny aj tam, kde sme si ich pôvodné spoločenstvá rôznymi necitlivými zásahmi v krajine zničili (melioračnými zásahmi, reguláciou vodných tokov, vysúšaním močiarov za účelom získania väčšej plochy poľnohospodárskej pôdy a pod).

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *