Biologická regulácia vošiek patogénnymi hubami – alternatíva insekticídov v budúcnosti?

Vošky sú drobný hmyz, ktorý sa v hustých kolóniách každoročne objavuje na nadzemných i podzemných orgánoch pestovaných rastlín. Škodia priamo vyciciavaním floému zo sietiva rastlín, čo sa prejavuje oslabovaním rastu, vylučujú toxické sliny následne deformujúce rastlinné orgány, ktoré pri silnom napadnutí spôsobujú usychanie poškodzovaných pletív.

Nepriamo vošky ovplyvňujú, najmä prenosom vírusových ochorení, kvalitu produkcie hostiteľských rastlín. Produkujú značné množstvo sladkých látok – medovice, ktorá ostáva na listoch rastlín a stáva sa vhodnou živnou pôdou pre rozvoj saprofytických mikroskopických húb, najmä černí. Predpokladá sa, že černe na listovom povrchu znižujú prienik slnečného žiarenia k fotosyntetickému aparátu listov, čím obmedzujú intenzitu fotosyntézy. Vošky žijúce na lipe vysokej 14 m vyprodukujú za rok až 31 dm3 medovice, čo predstavuje 8,5 kg sušiny. Vošky vďaka špecifikám svojho životného cyklu, t.j. vďaka nepohlavnému spôsobu rozmnožovania počas vegetácie, vysokej plodnosti jedincov, rýchlemu vývoju jednej generácie a veľkému počtu generácií v priebehu roka, veľmi rýchlo osídľujú hostiteľské rastliny a môžu spôsobovať značné straty na úrode pestovaných rastlín.
Vo svete žije okolo 4000 druhov vošiek. Uvádza sa, že početnosť vošiek na ploche 0,4 ha môže dosiahnuť na listoch a výhonkoch hostiteľských rastlín až 2000 mln, no okrem toho na koreňoch týchto rastlín môže žiť ešte ďalších 260 mln jedincov. Napriek tomu, že sú slabí letci a pravdepodobne sú viac unášané vetrom, než by boli schopné sami riadiť smer letu, dokážu migrovať až do vzdialenosti 1300 km. Nepohlavný spôsob rozmnožovania, vysoký počet generácií a nerozumné využívanie insekticídov môžu viesť ku vzniku indukovanej rezistencie vošiek k často používaným účinným látkam v prípravkoch. Z uvedeného dôvodu sa hľadajú aj ďalšie alternatívne spôsoby regulácie vošiek, pričom značný dôraz sa kladie aj na možnosti biologickej ochrany. V rámci nej sa v súčasnosti ráta najmä s využitím predátorov a parazitov, no významnú úlohu v prirodzenej regulácii vošiek zohrávajú aj dnes ešte málo známe hmyzohubné – entomopatogénne huby.
Najvýznamnejšiu skupinu patogénov vošiek tvoria entomopatogénne huby z radu Entomophthorales (triedy Zygomycetes). Dnes je známych asi 30 druhov entomopatogénnych húb podieľajúcich sa na regulácii vošiek v prírode, ale iba 5 z nich sa objavuje v ich kolóniách a napadá všetky významné vošky spôsobujúce škody v poľnohospodárstve.
Patogénne huby sa rozmnožujú a rozširujú v prostredí nepohlavnými spórami (konídiami), ktoré sa formujú na povrchu tela infikovaných vošiek po ich smrti. Mŕtve vošky ostávajú zvyčajne pripevnené na povrchu hostiteľských rastlín v kolóniách zdravých jedincov a sú tak zdrojom infekcie pre ďalšie vošky. Zrelé spóry z tela mŕtvych vošiek aktívne vystreľujú do vzdialenosti až niekoľko milimetrov, čo výrazne uľahčuje ich šírenie vzduchom. Konídie po kontakte s vhodným hostiteľom začínajú klíčiť a vyklíčené vlákno prerastá cez pokožku do tela vošky. Vlákna – hýfy sa v tele vošky rýchlo rozrastajú a vypĺňajú čoskoro celé jej telo. Infekčný cyklus sa uzatvára tvorbou nových konídií na povrchu mŕtvej vošky. V čase nepriaznivých životných podmienok (sucho v letných mesiacoch, resp. nízka teplota na jeseň) sa vo vnútri mŕtvej vošky vytvárajú veľmi odolné hrubostenné trvalé spóry. Dĺžka infekčného cyklu patogénov, t.j. obdobia od kontaktu spór s telom hostiteľa až po smrť vošiek, trvá v závislosti od podmienok vonkajšieho prostredia 2 – 6 dní. Infikované vošky po smrti obyčajne zmenia farbu na červenohnedú alebo sivohnedú, v závislosti od druhu patogénnej huby a pôvodného sfarbenia vošky. Okolo mŕtvej vošky býva zvyčajne striebristý prstenec uvoľnených spór patogéna. Rozvoj ochorenia v kolóniách vošiek podporuje vysoká vzdušná vlhkosť, ktorá je potrebná najmä v prvých fázach infekcie a pri tvorbe spór. Vysokú mortalitu vošiek možno často pozorovať po výdatných a dlhotrvajúcich zrážkach. Z rovnakého dôvodu častejšie zisťujeme infekciu v skleníkoch a fóliových krytoch, v hustejších porastoch, dokonca v porastoch s vyššou zaburinenosťou.
V súčasnosti bohužiaľ ešte neexistuje žiadny preparát pripravený na báze uvedenej skupiny entomopatogénnych húb využiteľný v ochrane porastov pred voškami. Komerčnému využitiu patogénov bránia problémy pri ich množení v kontrolovaných podmienkach, nízka produkcia infekčných spór, krátka životnosť a citlivosť spór po aplikácii. Napriek uvedeným nedostatkom patogénne huby dokážu byť v prírode veľmi efektívne a pri vhodných podmienkach môžu zničiť celé kolónie vošiek. Keďže sa patogénne huby šíria spórami, ktoré sú prítomné vo vzduchu, na rastlinách, na pôde i v nej, infekcia vošiek je veľmi častá. Intenzita, akou sa ochorenie
prejaví, však do veľkej miery závisí od podmienok prostredia.
Aj keď na trhu nie je k dispozícii žiadny biopreparát proti voškám, na malých plochách, resp. v skleníkoch a fóliových krytoch môžu pestovatelia aspoň nepriamo a čiastočne pozitívne ovplyvniť výskyt ochorenia v porastoch pestovaných rastlín. Dôležitá je najmä pravidelná závlaha porastov – ideálna je závlaha na list, ktorá zabezpečí potrebnú vzdušnú vlhkosť. Vhodnejšie je voliť hustejší spon pri výseve alebo výsadbe, čím sa v poraste dlhšie uchová vlhkosť, zníži sa prienik slnečného žiarenia, a tak sa skráti životnosť spór patogénnych húb. Aplikáciu fungicídov, ak je to možné, treba obmedziť na minimum. Nevýhodou patogénnych húb, ako regulačného činiteľa vošiek je skutočnosť, že v prírode nástup infekcie v populáciách vošiek začína až po kulminácii početnosti škodcu, čím sa nezabráni priamemu alebo nepriamemu poškodzovaniu porastu voškami. Jednou z metód, ako urýchliť výskyt entomopatogénnych húb v kolóniách druhov vošiek je aj cielené pestovanie určitých druhov rastlín v blízkosti záhonov, ktoré slúžia ako alternatívny zdroj vošiek pre infekciu. Táto metóda sa však môže uplatniť predovšetkým v záhradkách. V poľných podmienkach podobnú funkciu môže plniť neplodinová vegetácia rastúca pozdĺž polí a na neobrábaných pozemkoch. Niektoré druhy rastlín sú už od skorej jari osídľované voškami, ktoré trpia chorobami a na druhej strane infikované vošky slúžia ako zdroj ochorenia v prostredí. Týmto spôsobom by bolo možné urýchliť výskyt infekcie už v začiatočných fázach rozvoja populácií škodlivých druhov vošiek. Ideálnou rastlinou na
tento účel môže byť žihľava dvojdomá (Urtica dioica L.), ktorá je
bežnou súčasťou vegetácie agrosystému. Žihľava je hostiteľom vošky Microlophium carnosum (Buckton), ktorá sa objavuje už v priebehu apríla a často býva napadnutá hubou Erynia neoaphidis Remaudier & Hennebert, druhom frekventovaným aj v kolóniách škodlivých vošiek. M. carnosum je monocyklická voška, t.j. žije iba na jednom hostiteľovi – žihľave, a preto neohrozuje pestované plodiny. Riadené zloženie vegetácie v agrosystéme a účelné rozmiestnenie neplodinovej vegetácie sa u nás nedoceňuje, no v mnohých krajinách je samozrejmou súčasťou integrovanej ochrany rastlín.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *